Gary Player dnes už osemdesiatročný pán, je žijúcou golfovou legendou. Bol svetovým hráčom č. 1 v 60 – 70-tych rokoch. Vyhral 165 profesionálnych turnajov. Raz , na jednej exhibícii sa Gary dostal do miernej slovnej kontroverzie s jedným fanúšikom. Keď Gary odpálil loptičku, jeden z fanúšikov zakričal: „To je fantastické Gary! Dal by som všetko za to, aby som vedel odpáliť loptičku tak, ako ty!“ Na to sa Gary otočil a podráždeným hlasom odpovedal: „Ty by si dal všetko, keby to všetko si mohol spraviť z pohodlia kresla vlastnej obývačky! Lebo odpáliť loptičku ako ja, znamená: Každé ráno vstať o šiestej, ísť na odpalisko a odpáliť tisíc rán. Potom si na základni obviazať krvavé mozole na rukách, vrátiť sa na odpalisko a odpáliť ďalších tisíc rán. A toto robiť každý den! To znamená, vedieť odpáliť loptičku tak, ako ja.“
Toto je reálna príhoda z golfu, ktorá sa odohrala niekedy v sedemdesiatych rokoch minulého storočia. Jej posolstvo, je však živé aj dnes a v rôznych podobách sa s týmto posolstvom stretávam vo svete športu dennodenne. Takmer každý mladý športovec sníva o tom, že raz bude šampión v tom, čo robí. Ale len málokto si reálne uvedomuje, čo všetko je preto treba spraviť. Čo všetko je potrebné prekonať a ako to všetko veľmi bolí. Sú momenty, kedy všetko čo robíš, robíš s chuťou a radosťou. To je dobré a dôležité, pretože to prináša pocit šťastia a zmysluplnosti. Sú však aj chvíle, keď nemáš chuť, kedy sa ti nechce, kedy to doslova bolí vstať a trénovať. Vtedy je dôležité, ako sa k tomu postavíš a čo spravíš. Presne ako to robil Gary Player a ďalší šampióni. Šampióni nehľadajú skratky na ceste zlepšenia lebo vedia, čo je dôležité. Žiaden talent, peniaze, ani lobing, nenaučili nikoho prekonávať prekážky. A aby sa raz niekto stal šampión, musí vedieť prekonávať prekážky. Človek sa učí, že cesta šampiónov je náročná. Hráč sa učí rozumieť tomu, že okrem radostných dní, sú aj náročné dni.
Poznám veľa hráčov, ktorí sú oddaní svojmu športu len vtedy, keď cítia nadšenie. Poznám hráčov, ktorí naplno trénujú len vtedy, keď sa na nich pozerá tréner. Poznám hráčov, ktorí nie sú dôslední vo svojej príprave. Prečo to robia? Prečo hľadajú skratky? Dôvodov je niekoľko. Zhrniem ich do niekoľkých bodov:
- Túžba uľahčiť si, zmierniť námahu
Takýto hráči všetko, čo vyžaduje námahu odmietajú, hľadajú výhovorky a snažia sa uľahčiť si proces za každú cenu.
- Nechcem sa unaviť
Tento typ hráčov má prah únavy veľmi nízko. To znamená, že veľmi rýchlo cítia únavu a nemajú radi ten pocit. Jedná sa však len o naučený pocit, ktorý je spôsobený návykom pohybovať sa v zóne komfortu.
- Chcem vyzerať najlepší
Veľmi dobre vieme, že vyzerať ako „najlepší“ sa dá aj vtedy, keď oklamete. Skrátite si vymedzenú dráhu oproti ostatným, urobíte menší počet opakovaní než spoluhráči, nie ste dôslední v technickom prevedení, hlavne rýchlo aby ste boli prví. Snaha vyzerať najlepšie za cenu drobných podvodov. To sa nielenže nenosí vo svete šampiónov, ale je to neakceptovateľné aj v bežnej konkurencii svetového športu.
- Som lenivý
Nikto nechce priznať samotný fakt, že je proste lenivý. Áno, sú aj leniví hráči. Samozrejme to nie je tragédia a neodsudzujem takýchto hráčov. Ale pravda je taká, že nepoznám lenivého šampióna…
- Chcem vyzerať múdrejší, šikovnejší
V našich podmienkach sa bohužiaľ často stretávam s javom, že ten kto oklame v príprave, alebo oklame trénera, je cool. Hráč robí skratky a je považovaný za šikovného. Dokonca niektorí tréneri majú tendencie akceptovať takýto prístup pokiaľ hráč robí body. Ak je uľahčenie si akceptované ako prejav „tvorivej šikovnosti“, tak všetci čo chcú robiť poctivo, si pripadajú trápne. A aby sa tomuto pocitu vyhli, tak sami začnú postupne robiť skratky. Veď predsa každý chce vyzerať ako „šikovný“.
- Nevidím význam v tom, čo robím
Hrať basketbal len preto, lebo to chce otec, alebo dedo, nedáva zmysel. Čokoľvek čo robíte a nevidíte v tom žiaden význam, vás bude odrádzať, nudiť a budete sa snažiť z toho uniknúť. Ak niekto v čase tréningu, ide radšej s priateľmi do kina, je to asi preto, že nevidí význam v tom, prečo hrá basketbal.
Nie je jednoduché, ba dokonca to nie je ani možné povedať, či niekto raz bude hrať v NBA, alebo nie. Ale šampióna môžeme identifikovať hneď, podľa nasledujúcich činností:
- Prekonáva prekážky (nechce si uľahčiť)
Prekážky považuje za prirodzenú súčasť svojho rozvoja.
- Vydrží v tom, čo robí (akceptuje únavu)
Šampión vydrží viac ako ostatní, lebo má únavu rád. Vie s ňou pracovať a nepovažuje ju za svojho nepriateľa.
- Je naozaj najlepší v niečom (nie „vyzerať“ najlepší)
Je dôležité pracovať na konkrétnych činnostiach technických, fyzických alebo mentálnych, aby ste reálne naozaj boli v niečom najlepší, alebo patrili medzi najlepších.
- Tvrdo pracuje (nepozná lenivosť)
Poctivá práca je súčasťou životného štýlu šampióna už od detstva.
- Je múdry (lebo neklame)
Nehovorím tu o IQ. Hovorím o múdrosti hráča robiť v príprave a v živote správne veci, v správny čas.
- Pozná význam toho, prečo to robí
Hrať basketbal je jeho najhlbšia vnútorná voľba. Ak by podvádzal basketbal, podvádzal by samého seba.
Inak povedané , na ceste šampióna neexistujú skratky. Šampión sa rodí každý deň znova a znova. Vždy keď ráno vstávaš z postele, máš v rukách rozhodnutie, či budeš šampiónom, či budeš šampiónom svojho dňa. Niečo ako The Champion of the day! A to určite stojí za námahu a pocit hrdosti. Ak budeš takto k tomu pristupovať, bude ti to prinášať ešte viac radosti, než by si možno očakával.
Autor: Peter Bielik