„Je jasné, že prehráme! Sú lepšie, vyššie a silnejšie. Nemáme šancu! Som dobrá, ale na toto nemám. Asi je lepšie, zmieriť sa s tým.
Zdá sa, že obavy sú neoddeliteľnou súčasťou každého športovca. Nie len športovca. Je súčasťou prežívania každého z nás.
V roku 2015, LeBron James, poskytol interview pre ESPN. Okrem iného v ňom hovorí: „ …Strach z prehry je jedna z mojich najväčších obáv. Chcem uspieť tak moc, že mám strach čo bude, ak sa to nepodarí.”.
David Backham, popisuje svoje prežívanie pri pokutovom kope v kľúčovom zápase proti Argentíne, na majstrovstvách sveta vo futbale v roku 2002 takto: „Všetko ztíchlo. Okolo mňa sa všetko točilo, nervy som mal napnuté na prasknutie. Čo sa to tu deje? Nemôžem dýchať…” .
Snáď aj vďaka neurovegetatívnym sprievodným javom, ako je zblednutie, chvenie, zrýchlené dýchanie, búšenie srdca, či zvýšenie krvného tlaku, priraďujeme strach k negatívnym emóciám. Nechceme sa cítiť nepríjemne. Preto sme si vymysleli množstvo stratégií na zvládanie negatívnych emócií.
Napríklad David Beckham pokračuje v opise pokutového kopu: „Dva krát som sa zhlboka nadýchol, aby som dostal všetko pod kontrolu…”. A LeBron James, podstupuje sofistikovanú prípravu a robí všetko preto, aby neprehral. Tvrdí: „Vyhrávajte a nemusíte mať strach z prehry!”.
Vynára sa mi viacero otázok. Ktorá stratégia je správna? Existuje nejaká univerzálna, použiteľná pre všetkých? Ak sa aj nejaká nájde, ako ju prezentovať, aby sa objavila vždy, keď ju budete potrebovať? Dokážem ju popísať tak, aby bola pre vás zrozumiteľná? Som mierne znepokojený, pretože zisťujem, že nepoznám univerzálny a ľahko použiteľný nástroj na zvládnutie strachu. Zároveň si uvedomujem, že poznám niečo, čo by som mohol v tejto problematike ponúknuť.
Dúfam, že ak popíšem, kde sa obavy vytvárajú a do istej miery vysvetlím, že si ich produkujeme sami, objavíte možnosti, ako s nimi efektívne pracovať.
V prvom rade, nie sú permanentne prítomné. Musí existovať niečo čo ich odštartuje. Často sa mylne domnievame, že je to nejaká minulá udalosť. Racionálne emočná terapia v tomto prípade hovorí o aktivujúcej udalosti.
Napríklad, chcete vyhrať zápas a neuspejete, lebo súper bol v konkrétnom, minulom zápase fyzickejší, rýchlejší a obratnejší. V dôsledku prehry sa stávate neúspešným. Aktivujúcou udalosťou je neúspech. Mohli by sme si myslieť, že neúspech nás uvrhol do stavu bázne. Nie je to tak! Zosilňuje naše nepríjemné pocity, ale nevyvoláva ich.
Dôkazom by mohol byť pokus. Skúste postaviť stovku ľudí pred neúspech. Verím, že miera obáv a úzkosti bude u každého iná. NIE UDALOSTI, ALE NAŠE PREDSTAVY O NICH VYVOLÁVAJÚ EMÓCIE. V prvom storočí nášho letopočtu to jasne formuloval Epiktetos: „Vôbec nie veci samotné, ale predstavy o nich robia človeka nešťastným.” .
V druhom rade, to na čo sa dívame, čo sa nám deje, nie je absolútne. Ak sa dívame na konkrétnu vec viacerí, každý to vníma inak.
Pri hľadaní informácií k článku, som narazil na úryvok z knihy Carla Rogersa Spôsob bytia. Píše sa v ňom o vnímaní reality. Rogersove skúsenosti s vnímaním reality si dovolím zredukovať do dvoch viet. „Neexistuje jediná realita. Je presne toľko realít, koľko je pozorovateľov.”
Toto tvrdenie vo mne vyvoláva minimálne jednu otázku. Ako môže byť užitočné to, že každý vníma, čo sa v jeho živote odohráva cez vlastný, akoby filter, tvorený postojmi, skúsenosťami, názormi atď.?
Domnievam sa, že ak niekto môže prežívať prehru ako menej ohrozujúcu, niekto dokonca ako skúsenosť pre zlepšenie, čiže posilňujúcu, ďalší ako skľučujúcu udalosť, potom je veľmi pravdepodobné, že naše nazeranie na situáciu nie je definitívne a má viacero podôb. Môžeme sa vybrať na prieskum, porovnávanie vlastných postojov k strachu z neúspechu, lebo máme istotu, že iné postoje, ako tie naše naozaj existujú.
Keby David uveril, že tlak ktorý sa mu práve deje je definitívny a jediný možný, nedokázal by si vymyslieť stratégiu na víťaznú penaltu. A LeBron by sa utápal v neúspechu a veľmi pravdepodobne by skončil s basketbalom. Dôvera, že veci nemusia vyzerať tak, ako sa na prvý pohľad zdajú, ženie oboch športovcov (a nie len tých dvoch) k tomu aby rástli, stali sa komplexnejšími (schopnými viac využiť svoj potenciál).
Krátka úvaha na záver.
V mládežníckom basketbale často počúvam, že „hlavám” sa tréneri venujú málo, alebo vôbec. Mládež sa nemá ako naučiť, „narábať” s vlastným prežívaním. Mentálna príprava je rovnako dôležitá ako taktická, fyzická, alebo regenerácia. Rovnako počúvam vyhlásenia vrcholových športovcov pri neúspechu. Vraj je problém v „hlavách”. Myslím, že to nie je náhoda. Riešením by mohla byť systémová mentálna príprava hráčov.
Použité zdroje:
- https://www.news.com.au/sport/american-sports/lebron-james-opens-up-about-his-greatest-fear-and-what-pushes-him-to-strive-for-success/news-story/6b5fd0ec65a3008a33f4ecd76ed4c205
-
JONES G., MOORHOUSE A., Jak získat psychyckou odolnost, Grada Publishing, Praha 2011, 217 s.
- ROGERS C., Spôsob bytia, Persona, Modra, 1999, 258s. ISBN 80-967832-0-3