Už som písal o troch predpokladoch, otvárajúcich bránu ku konštruktívnemu vzťahu. V ňom sa ľahšie existuje hráčke/hráčovi s náročnou povahou a aj trénerovi, ktorý ju potrebuje zvládnuť.
Dnes sa pokúsim k téme predstaviť niekoľko príkladov z praxe. Použijem príbeh z knihy Phila Jacksona Jedenásť prsteňov, jeden príklad z práce trénera basketbalových kadetiek na Slovensku a kratučký úryvok z publikácie Johna Whitmora „Koučováni Rozvoj osobnosti a zvyšování výknnosti Metoda transpersonálního koučování”. Cieľom je ponúknuť čo najpestrejšie spektrum zdrojov. Teraz niečo k hypotézam a dôležitým faktom podporujúcim zvládnutie komplikovanej nátury.
Svojská osobnosť sa dá ľahšie pochopiť, keď s ňou nebojujete. Vyšlite jasný signál smerom k hráčovi, že máte o neho naozaj záujem o to čo vlastne chce, čo sa práve odohráva v jeho hlave. Zázrak nastane iba vtedy, keď budete úprimný a ten druhý vám to uverí. Nepomáhajú nacvičené frázy, techniky, alebo predstieraný záujem. V jednej zo svojich kapitol píše Phil Jackson toto:
„…Každý rok v novembri, keď si na našom štadióne rozložil cirkus stan, absolvoval tím dlhý výlet na Západné pobrežie. Vždy pred začiatkom cesty som pre každého hráča vybral jednu knihu na základe toho, čo som o ňom vedel a dal som mu ju prečítať. …Nikdy som neočakával stopercentnú účasť celého tímu. Správa, ktorú som im chcel pretlmočiť, bola, že mi na nich dostatočne záleží ako na jednotlivcoch, lebo som obetoval čas na pátranie po tej pravej knihe pre každého zvlášť tak, aby mohla mať pre neho zvláštny zmysel. Alebo aby ho prinajmenšom rozosmiala…”.
V citáte sú dva významné momenty.
Za prvé. Phil Jackson neočakával stopercentnú účasť. Nešiel do toho, aby niekoho z hráčov donútil čítať. Nelicitoval, niečo za niečo, keď ja tebe ty potom mne. Ponechal im slobodnú voľbu, čo s knihou urobia.
Za druhé. Vyvinul snahu porozumieť jednotlivým hráčom, keď vyberal knihu tak, aby im pasovala, alebo ich aspoň pobavila. Prejavil úprimný, nefalšovaný záujem, úsilie pochopiť, ako hráči prežívajú svet.
Dôkaz, že veci fungujú poskytuje krátke, no výstižné vyjadrenie Dennisa Rodmana, asi najväčšieho rebela s ktorým Phil pracoval: „…Phil bol jediný, ktorý sa ku mne správal ako k človeku.”.
Jasne a zrozumiteľne prejavený rešpekt prispieva k zníženiu napätia. Je jednoduché akceptovať hráčku/hráča, kohokoľvek, pokiaľ jeho správanie sedí s vašimi hodnotami. Ako je to náročné a aký vnútorný boj sa odohráva v hlave trénera dokazuje prepis časti rozhovoru s jedným slovenským trénerom družstva basketbalových kadetiek. Bolo to v dobe, kedy vnímal niektoré hráčky ako nesústredené, so slabým výkonom a neschopné využiť svoj potenciál.
„…Sadol som si a prestal som trénovať. Doslova to vo mne vrelo. Moje vnútro mi hovorilo, že mi nejde trénovať, keď sa hráčky nesústredia a smejú sa. Sadol som si a jasne som im to povedal. Mám v sebe toľko hnevu, som nasratý tak, že naozaj nemôžem trénovať! Väčšina hráčok bola do 30s. sústredených a pripravených trénovať. Jedna sa však ďalej smiala. Opäť som si sadol a prestal. Na chvíľku prestala. No o pár minút sa znova smiala. Rozčúlil som sa, kopol do lopty a odišiel…”.
Na prvý pohľad sa môže zdať že tu nejde o rešpekt ku hráčke. Tento príbeh však v sebe ukrýva čistý a neposudzujúci postoj. Tréner nevyslal ku hráčkam ani jednu hodnotiacu správu. Neosočoval ich, že sú lenivé, roztržité a nesústredené. Vyjadroval sa absolútne jasne a zrozumiteľne o svojich emóciach. Odokryl všetky karty a ukázal že stojí v jednej rovine, na jednej palubovke s celým tímom, že nie je nič viac, je súčasť tímu. Reakcia väčšiny hráčok bola rýchla a boli pripravené pokračovať. A nakoniec zostal pevný vo svojom tvrdení, že nemôže takto trénovať, keď odišiel.
Bolo to prvý pokus, byť voči sebe a svojmu tímu takto otvorený a akceptujúci. V príbehu je ešte prvok, ktorý stojí za zmienku. Jedna hráčka „zvíťazila”. Zostáva otázka, ako to zobral zbytok družstva?
Silu trénera neurčuje poslušnosť hráča.
Založte svoj prístup na odbornosti trénera a nevedomosti hráča, ktorý sa má od vás naučiť hrať basketbal. Som presvedčený, že vás to doženie do konfrontácie oveľa skôr, ako keď sa zameriate na prežívanie hráča.
Uvedomujem si, že nedirektívna alternatíva podlieha istému tlaku okolia. A tiež, že to vyvoláva zopár legitímnych otázok. Bojíte sa dať slobodu hráčom? Myslíte, že budú nezodpovední? Máte podozrenie, že si neudržíte kredit? Straší vás, že tím vám prerastie cez hlavu? Mám jeden príklad a dúfam, že zmierni neistotu v týchto vodách.
Richard Hodges, hlavný kouč ragbyového tímu Glamorgan Wanderers o svojej skúsenosti hovorí: „Pred naším tímom boli posledné dva zápasy ligy. Prvý sa hral na ihrisku súpera. Hráči mali vlastné zamestnanie a boli zaneprázdnení. Preto manažér a kouč tímu všetko určovali a o všetkom rozhodovali. Zápas prehrali rozdielom triedy.
Pre posledný zápas sa rozhodli pre inú taktiku. Povedali im: „Pokiaľ nebudete mať problémy, vôbec sa vám nepostavíme do cesty. Pripravujte sa ako uznáte za vhodné. Pokiaľ chcete stráviť týždeň v krčme, je to na vás.” Pre niektorých to nebolo jednoduché. Rozhodli sa, že budú trénovať, ale sami. V samotnom zápase prehrávali prvý polčas o tri body. Kapitán tímu, nie kouč, viedol stručný popis dovtedajšieho priebehu, aby si jednotliví hráči vedeli lepšie uvedomiť realitu zápasu. V druhom polčase predviedli historický výkon a vyhrali o 19 bodov. Svoj úspech jednoznačne prirátali tomu, že stretnutie bolo úplne v ich rukách.”
Pripúšťam, že spočiatku môže dôjsť k chaosu. No len do tej doby, pokiaľ si hráči neuvedomia, že naozaj len oni sami sú zodpovední za svoj výkon. Pri svojej práci často sledujem a prežívam boj človeka, pri opúšťaní potreby mať moc. Fascinuje ma, keď potom v sebe objaví pocit slobody. Nie je zviazaný sústavným nutkaním naprávať, meniť, alebo vychovávať podľa predstáv niekoho iného. Objavuje svoje vlastné hodnoty a postupne ich rozvíja.
Autor: Dušan Redaj
Zdroj: Whitmore J.: Koučováni Rozvoj osobnosti a zvyšování výknnosti Metoda transpersonálního koučování, Praha 2009, 249s.