Lorin Hollander, je výnimočný americký klavírny virtuóz. Tvrdí o sebe, že ako dieťa sa zvykol utápať v extáze, keď hral na klavír sám pre seba. Inokedy sa doslova triasol od hrôzy, keď pri tom boli jeho nároční dospelí učitelia. Ako tínedžerovi mu počas koncertného recitálu stuhli prsty na rukách a veľa rokov ich potom nedokázal vystrieť. Akýsi podvedomý podprahový mechanizmus jeho vedomia sa rozhodol uchrániť ho pred neustálou bolesťou z rodičovskej kritiky.
Vybral som si tento životný príbeh, aby som zdôraznil závažnosť príliš kritického prístupu k sebe samému, alebo k druhým. Posudzovanie a výčitky pokladám za kameň úrazu, prekážku v snahe napredovať. Už sme sa o tom zmienili v jednom z predchádzajúcich textov. Je nebezpečné bagatelizovať výčitky pri „zlej” hre odznievajúce v hlavách hráčok a hráčov. Dokážu zablokovať všetko, na čom športovci tvrdo pracovali niekoľko mesiacov, či rokov. Možno nie, ako v prípade Lorina Hollandera, isto však spomaľujú rozvoj.
Som presvedčený, že existuje možnosť k riešeniu toho, o čom som práve písal. Je to neposudzujúci postoj. Pokúsim sa priblížiť jeho význam v spomenutej problematike. Zároveň ponúknem zopár prvkov, ktoré facilitujú (podporujú) schopnosť pristupovať nehodnotiaco.
Môj pokus o definíciu
Postojom môžeme nazvať to, ako sme spravidla naklonení reagovať na rôzne podnety, osoby, predmety, alebo situácie. Ak sa pri tom vedome rozhodneme nepripisovať týmto impulzom lepšiu, alebo horšiu hodnotu a miesto toho ich len popíšeme tak, ako ich momentálne vnímame, môžeme hovoriť o ich prijatí bez podmienok.
Príklad
Hráčka prihrá loptu príliš neskoro. Reakcia bude: „…Preboha! Nevieš poriadne nahrať! To čo je za nahrávku?!? To ako prihrávaš?! Dávaš to ako psovi!” .
V tomto prípade hovoríme o hodnotiacom postoji k danej situácii a hráčke. Veľmi ostro je pripísaná negatívna hodnota správaniu hráčky, ale aj jej samotnej. Práve podmienka správnej nahrávky, jej stojí v ceste, aby bola akceptovaná ako plnohodnotný človek. Dozvedá sa, že bude cenná iba vtedy, ak dobre nahrá.
Akceptujúca reakcia
„Chcela si prihrať. Neprešlo to. Niečo sa stalo prečo to neprešlo. Som zvedavý čo ty na to…” Je zrejmé, že hráčke, ani situácii nebola pripísaná žiadna hodnota.
Na záver môjho pokusu o definíciu sa mi žiada povedať: „Nejde tu o zručnosť, ako správne komunikovať. Všetko musí byť v zhode s vnútorným prežívaním a skutočné. Ten druhý tomu musí veriť. Až potom veci fungujú a majú zázračnú moc. “ A ešte niečo. Prijať niekoho bez podmienok neznamená robiť mu všetko po vôli. Jeho správanie vás môže nahnevať, dokonca rozzúriť. A súčasne ho môžete brať ako niekoho, kto vníma rovnakú situáciu úplne inak.
Význam akceptovania bez podmienok
Azda najčastejšie počúvam, ako si ľudia neveria. „Viem, že to dokážem, no keď príde na lámanie chleba prestanem si dôverovať a zlyhám.” Dovolím si vysloviť hypotézu, ktorá dúfam ozrejmí význam neposudzujúceho postoja. Človek, ktorý prežíva akceptáciu posilňuje svoju sebadôveru a napreduje rýchlejšie.
Na vysvetlenie použijem predchádzajúci príklad „nepodarenej” nahrávky. Neposudzovaná hráčka môže byť vo vzťahu otvorenejšia a slobodnejšia. Je proste akceptovaná aj so svojou nahrávkou. Necíti sa ohrozená. Medzi ňou a trénerom nestojí žiadna prekážka, ktorá by vyvolávala úzkosť, alebo strach. Dôveruje viac sebe a aj jemu. V konečnom dôsledku dokáže využiť svoj a aj trénerov potenciál na vlastné zlepšenie. Pridanou hodnotou je, že aj tréner sa učí komunikovať s hráčkou na partnerskej úrovni.
Čo podporuje neposudzujúci postoj?
-
Predovšetkým opustenie potreby niekoho naprávať. To, že má niekto viac skúseností, alebo je šikovnejší nerobí z neho nadradeného.
-
Snaha porozumieť sebe a svojim vlastným potrebám. Rozumieš sebe, rozumieš iným, nepotrebuješ ich ovládať, lebo vieš že ťa neohrozujú.
-
Dôvera v potenciál, ktorý ženie všetko živé do dokonalejšieho stavu. Dôveruješ semienku, že sa z neho stane kvet. Nevyčítaš mu, že je zo začiatku drobný, slabý a nedokonalý. Poskytuješ mu čo najideálnejšie podmienky a vieš že sa z neho stane dokonalý kus krásy.
Akceptovať niekoho so správaním, ktoré nie je v zhode s našimi predstavami a hodnotami, nemusí byť jednoduché. Ak je naším cieľom jeho rozvoj, potom nepoznám lepší spôsob ako to urobiť.
Autor: Dušan Redaj
Použité zdroje: Csikszentmihalyi, M.: Flow, Citadella 2015, 386s.