HERNÝ SYTÉM- je základné organizované rozostavenie hráčov na ihrisku, ktorým sú pridelené úlohy vyplývajúce z ich hráčskych funkcií ( PERÁČEK a kol., 2003 ).

NÁCVIK HERNÉHO SYSTÉMU ( učenie novej hernej činnosti) sa podľa ZAPLETALOVEJ (2003) realizuje v štyroch základných krokoch:

1. Zopakovať herné činnosti jednotlivca a herné kombinácie, ktoré sa budú v systéme uplatňovať s dôrazom na istotu a presnosť.
2. Oboznámiť hráčov so základnou charakteristikou a štruktúrou herného systému ( video, tabuľa)
3. Určiť hráčom miesto a úlohy na ihrisku v danom systéme.
4. Naučiť hráčov základu súčinnosť v systéme v pomalšom tempe.

ZDOKONAĽOVANIE HERNÉHO SYSTÉMU ( učenie sa činnostiam v herných podmienkach) prebieha v troch krokoch:

1. Zopakovať základnú súčinnosť hráčov v hernom systéme ( herné činnosti jednotlivca a herné kombinácie, ktoré sa v ňom vyskytujú)
2. Zdokonaliť systém v podmienkach usmerňovaného odporu súpera s dôrazom na istotu a efektívnosť riešenia herných situácií.
3. Zdokonaliť systém v podmienkach aktívneho odporu súpera s dôrazom na istotu a efektívnosť riešenia herných situácií.

KRÁTKA CHARAKTERISTIKA NIEKTORÝCH ÚTOČNÝCH HERNÝCH SYSTÉMOV

RÝCHLY PROTIÚTOK– dať kôš skôr, než sa súper stačil vrátiť do obrany, je najväčšou prednosťou a súčasne základným cieľom rýchleho protiútoku. Možno povedať, že je to útočný systém proti každej obrane. Analýza hry na vrcholných podujatiach ukazuje, že počet protiútokov v porovnaní s minulosťou klesol. Vysvetlenie je jednoduché: stúplo percento úspešnosti streľby, vylepšilo sa bránenie rýchlych protiútokov a najmä lepšie sa útočne doskakuje. Ak má byť protiútok úspešný, musí byť presne organizovaný, no pritom jednoduchý. Hráči musia poznať a dodržiavať svoje úlohy. Prvoradou podmienkou je však spomenutá kvalita nácviku.

Organizácia rýchleho protiútoku:

1. Začiatok protiútoku

2. Prechod na súperovu polovicu (vytvorenie prevahy)

3. Záver protiútoku (využitie prevahy)

ÚTOK PROTI DEFÉNZÍVNEJ OSOBNEJ OBRANE– skúsený tréner sa pri voľbe útočného systému, kombinácii proti defenzívnej (voľnej) osobnej obrane bude opierať predovšetkým o kvality hráčov, ktorých má v družstve a o slabiny defenzívnej osobnej obrany. Medzi ne okrem iného patria:

1. Zraniteľnosť rýchlym rozohrávaním lopty.

2. Účelný pohyb útočníkov, najmä tých, ktorých obrancovia vypomáhajú, bránia najvoľnejšie.

3. Predné a aktívne clony- najčastejšie medzi rozohrávačmi.

– z útočných systémov sa v praxi ukázali najvýhodnejšie systémy 1-2-2, 1-3-1, 2-1-2, 2-2-1.

– ani tieto útočné rozostavenia neslobodno však aplikovať staticky.

– statické a stereotypné rozohrávanie lopty, ku ktorému defenzívna, zväčša pasívna obrana zvádza, otupuje činnosť týchto systémov a uľahčuje úlohy obrancov.

ÚTOK PROTI ZÓNOVÝM OBRANÁM– útok proti zónam je vecou kolektívneho úsilia pätice na ihrisku , vyžaduje od hráčov trpezlivosť, bez vtipu a rozmýšľania sa hrá basketbal ťažko- no útok proti zóne bez týchto vlastnosti je dvojnásobne obťažný.

Nič nie je zradnejšie, ako sa spoliehať na improvizáciu a predpokladať, že proti zónovej obrane vyjde streľba. Neosvedčilo sa mať iba jeden útočný systém proti všetkým druhom zónových obrán, ale neodporúča sa ani trénovať osobitný útočný systém proti každému druhu územnej obrany.

Útok proti každej zónovej obrane má 3 fázy:

1. Zaujatie základného rozostavenia.

2. Príprava útoku.

3. Záver útoku – slabinou zónových obrán býva priestor okolo výseku, predĺženej čiary trestného hodu, rohy.

ÚTOK PROTI PRESSINGOM– trénera, ktorý má nacvičovať útok proti pressingovým obranám, iste bude zaujímať skutočnosť, že vo väčšine prípadov nerozhodla o výsledku kvalita pressingu, ale neschopnosť družstva útočiť proti pressingu.

V útoku proti pressingom platí viac dodržiavanie taktických zásad ako špeciálne kombinácie.

Útok proti agresívnym pressingovým obranám tiež musí mať aktívny charakter. Útok proti pressingom nesmie byť riskantný, ale premyslený, pritom však nie opatrný. Opatrný útok vnáša do hry družstva strach a strach je záhubou každého útoku.

ÚTOK PROTI OSOBNÉMU PRESSINGU– 3 fázy:

1. Vhodenie lopty do hry

2. prenos lopty na súperovu polovicu ihriska

3. zakončenie útoku

– mnohí znalci problematiky tvrdia, že o úspešnosti útoku sa rozhoduje v prvej fáze, kde býva osobný pressing najúčinnejší

– hráči musia preto roztiahnuť súperovu obranu

ÚTOK PROTI ZÓNOVÝM PRESSINGOM– zatiaľ čo útok proti osobnému pressingu býva neraz vecou jednotlivca, útok proti zónovým pressingom je záležitosťou kolektívu.

Zatiaľ čo osobný pressing tréneri i hráči rýchlo rozpoznajú, zónový pressing má veľa druhov. Je teda mimoriadne dôležité, aby ho tréner čo najrýchlejšie analyzoval a dal pokyny hračom zaujať patričné rozostavenie. Možno povedať, že dodržiavať princípy útočenia je dôležitejšie, ako mať množstvo nacvičených útočných kombinácii.

3 fázy-

1. Vhodenie lopty do hry

2. Prenos lopty na súperovu polovicu ihriska

3. Záver útoku na súperovej polovici ihriska

Autor: Tomáš Kačmarik